Zvedavé oči

Z lesa sa ozývala streľba. Hakkan spozornel a mierne sa sklonil, zatiaľ čo uprene pozeral pomedzi stromy. Nevidel nič, strelci boli hlbšie, les bol hustý.
''Lovci?'' Zamyslela sa Sina a pokrčila plecami. Hakkan pokrútil hlavou a zamračil sa.
''Ktorí lovci? Dnes sme tu jediná skupina, ak sa nemýlim.'' Odvetil, znova sa ozvala strela a on sa nepatrne strhol. Mať citlivé uši bolo výhodné, ale nie vždy. Hakkan prudké a burácajúce zvuky zbraní neznášal; nezvykol si na ne za celý život.
''Zlodeji. Niekto sa nám vkradol do revíra.'' Vyhlásil rázne Veek a do ruky schmatol svoju pušku. Ako zvyčajne, hnal sa do boja, pričom ani nevedel proti komu ide bojovať.
''Kto to môže byť?'' Akua sa otočila na Jakku so spýtavým pohľadom. Vaše územie bolo obohnané z každej strany inými kmeňmi, no ktorý z nich by si dovolil niečo takéto? Z nikým ste nemali výnimočne zlé vzťahy, väčšinou by sa nedali nazvať nepriateľské. Každý vedel čo znamená loviť na cudzom území. Aspoň každý domáci; o niekoľko revírov ďalej sa na pobreží usídlili tí sauriáni zo západu. No tí tam žili už dlhé roky, a nespôsobovali žiadne problémy.
''To zistíme.'' Zavrčal Veek a do pušky vložil niekoľko nábojov. Už už sa chcel rozbehnúť pomedzi stromy a vyvolať vojnu. No aj napriek svojej unáhlenosti to neurobil; Jakke bol verný a poslúchal ju na slovo. Zatiaľ len čakal na povolenie; pokyny.
Naki sa znepokojene pozrela na svoju matku a chytila ju pevne za ruku.
''Mam, čo je to za ľudí?'' Ozvala sa tichá otázka, hlasom, v ktorom Jakka spoznala silou potlačený strach.

Práve sme sa nachádzali lese na love divokej zvery. Bola som pomerne nadšená už len z dôvodu, že som tu bola aj s malou Naki, ktorá sa mohla ešte mnohým veciam priučiť. Síce toto nebol jej prvý výlet, stále bola hrozne neskúsená. Túto idylku mi ale pokazil výstrel a nie jeden, odniekadiaľ z lesa. Spozornela som tak, ako všetci ostatný a započúvala som sa. Ozval sa druhý. Nebola to streľba na nás, to by znelo úplne inak.. a tiež by sme to boli schopný zaregistrovať z guliek ktoré by pri nás pristávali. Znamenalo to buď nejakú potýčku, alebo lov na našom území. Ani jedno sa mi nepáčilo. Navyše kto by nás zbytočne provokoval. 
Našťastie som nepotrebovala zastaviť Veeka, ktorý vyzeral že by ich najradšej postrieľal na mieste. Nech už to bol ktokoľvek. Pohľad som upriamila na Naki a s úsmevom som sa k nej zohla. "Neviem láska, pravdepodobne si len niekto zašiel." Odvetila som jej a postrapatila som dcérke vlasy.  "Teraz bež za tetou Akua a na chvíľku tu vydržte dobre?" Spýtala som sa jej s úsmevom, po čom som sa vystrela a zrakom som Akue naznačila, že to nebola len prosba a že to nebolo mierené len na moju dcéru. 
"Tak a ostatný, trocha sa upokojíme. Pravdepodobne sem len niekto zatúlal. Alebo sú to znova len nejaký hlupáci ktorý prišli za dobrodružstvom." Poslednú časť vety som povedala s ironickým podtónom, no aj tak som do pušky zasadila malý magazín so siedmymi nábojmi a natiahla som ju. 
"No budeme si dávať pozor. Zostante pri zemi a nevytŕčajte. Najprv si ich len prezrieme. Akua počkaj tu s malou. Ostatný sa pripravte zbrane, vyrážame." Mávla som rukou jednoduché gesto ako príkaz, a sama som sa začala približovať k miestu zvuku. No nebola to chôdza, skôr som sa kryla, bola som prikrčená a ak som zbadala pohyb, veľmi rýchlo som išla k zemi. Chcela som si overiť, čo je to za ľudí pred tým, než ich postrieľame.

Akua s pochopením prikývla; vedela presne čo má robiť. Naki ju mala vcelku rada. Neisto sa pozrela na Jakku, no potom poslúchla a pridala sa k tete, ktorá si kľakla a potichu ju ubezpečovala.
''Ja im dám dobrodružstvo!'' Poznamenal nahnevane Veek a nasledoval Jakku. Ostatní sa za ňou vydali tiež.
Postupne a opatrne ste sa priblížili k miestu, z ktorého sa ozývali výstrely. Jakka v strede, na bokoch Sina a Veek, a popredu Hakkan, ktorý bol z vás najrýchlejší, najmenší a samozrejme najmenej viditeľný. Za krátko ste v šere medzi stromami zahliadli postavy, osoby. Jedna z nich svižne prebehla len niekoľko stôp od Hakkana, a znova zmizla. Ozval sa ďalší výstrel.
Hakkan napokon zastavil, a rukou vám pokynul, aby ste prišli za ním. Ukrýval sa za hrubým kmeňom stromu, v hustom kroví, takže ho osoby, ktoré zahliadol mohli len ťažko uvidieť.
Na lúčine stálo a sedelo asi zo šesť sauriánov, na čo Veek prekvapene zaručal. Na zemi ležalo niekoľko lesných antilop, konkrétne nyaly. Niektoré z nich už boli pripravené na odvoz vo veľkom voze, do ktorého ich práve nakladali.
Sina mala pravdu, boli to lovci. No rozhodne nie z vášho územia. Podľa ich oblečenia a aj výzoru ste rýchlo spoznali, že ide o obyvateľov západných kolónií. Boli ďaleko od domova. Napokon sa k nim pridali aj poslední dvaja, ktorí za sebou ťahali ďalšie mŕtve zviera.
V takejto blízkosti ste hovoriť príliš nemohli, začuli by vás. Hakkan sa pohľadom pýtal, čo spravíme?

Hakkan bol niečo ako náš zved. Bol najrýchlejší a aj ho bolo najmenej vidieť, takže to bola celkom dobrá zostava, ktorou sme sa k nim blížili. Nevedela som koľko ich je a ani to, čo majú za úmysel. Nakoniec sa nám podarilo preplížiť dostatočne blízko k Hakkanovi a ja som získala rozhľad nad situáciou. Bolo ich približne osem. Šesť ich sedelo a ďalší dvaja sa  k ním nakoniec pridali. Boli celkom dobrou muškou a aj keď sme boli len štyria, pravdepodobne by sme ich vedeli veľmi rýchlo odstrániť. No nechcela som zbytočne vytvárať konflikt tam, kde nemusel byť. Lovili však na našom území zver, ktorú si nemohli dovoliť loviť. Už len z toho dôvodu, že by jej mohlo ostať menej pre nás a to by bol problém. Aj keď niečo také pravdepodobne nehrozilo. Na teraz som sa rozhodla len počkať. Respektívne nič nerobiť. Naznačila som rukou pokyn, aby sa držali pri zemi a o nič sa nepokúšali. Po chvíľke som však dala ďalší povel a ten bol k odchodu. Videli sme to čo sme potrebovali. Pred nejakou akciou som sa potrebovala poradiť s ostatnými, respektívne zozbierať informácie od okolitých kmeňov. Museli sa sem predsa len dostať cez nich.

Jeden zo sauriánov ukázal na ulovené zviera ktoré ťahali. Hakkan zastavil váš odchod, mohli ste ešte začuť niečo zaujímavé.
''To je navyše.'' Poškriabal sa na čele a postavil sa tým dvom do cesty.
''Sestra nám dovolila len štyri. Ak toto zistí...'' Pokračoval, no jeden z lovcov ho odsotil nabok a pokračoval k vozu.
''Len nech niečo skúsi. Jej ponuka bola na hovno. Len štyri? Za to čo sme jej predali? Mala by nám mrcha venovať celý tento les.'' Zavrčal ďalší, pravdepodobne ich kapitán. Spoločne antilopu vyložili na voz, a nasadli. Ten, ktorý sa zdal slušný a férový, len neisto čakal na mieste, no napokon naskočil aj on. Pomaly sa vydali na odchod.

''O čom to dofrasa hovorili?'' Ozval sa Veek a pochopiteľne sa otočil na Jakku, s nechápavým výrazom v tvári.
''Jakka, ty si im tu dovolila loviť? Prečo sa ukrývame?'' Spýtal sa Hakkan, očividne celkom zmätený. Sina ani len nič nehovorila; prečo by sa Jakka ukrývala, ak ich poznala? Muselo ísť o niečo iné.

Musela som zastaviť, respektívne sa zamyslieť. Pochopiteľne som započula ich slová a mne sa na tvári objavil nechápavý no trocha pobúrený výraz. Iná sestra im dovolila loviť na mojom území? Na území ktorý patril môjmu klanu? To bola urážka.. nehanebnosť. Môj výraz hovoril za všetko, pravdepodobne som ani nemusela vysvetľovať moje šokovanie. Toto som nemohla nechať len tak. "Pripravte sa na streľbu." Šepla som pevným hlasom a Veekovi a Hakkanovi som poukázala, aby si to vzali oblúkom, trocha zo strany, aby sme neboli po kope. "Toho malého nechajte na živte, no ak bude chcieť utiecť, postrelte ho." Sykla som ešte posledný rozkaz a sama som si ľahla k zemi, krytá za jeden z pní s puškou namierenou na skupinu. Čakala som kým sa rozmiestnia. Bolo ich viac no ja som mala v pláne využiť prekvapenie a fakt, že sa teraz babrali s malôadao, zvery. Vyčkala som na vhodnú príležitosť a následne som sama prst položila na spúšť. 
"PAĽ!" ani nie sekundu po mojom rozkaze z mojej hlavne vyletel prvý z nábojov, ktorý mieril na jedného z lovcov. No paľba neutíchla a ja som plánovala strieľať ďalej.

Projektil zasiahol jedného z lovcov, ktorý sa nechápavo pozrel na svoje zranenie a potom z voza vypadol von. Niekoľko ďalších výstrelov tiež našlo svoj cieľ. Lovci reagovali rýchlo, voz zastavili a okamžite sa zaň ukryli, no nie všetci si boli istí odkiaľ streľba prichádza. A tak ste dostali ďalšieho, ktorý sa na zemi začal bolestne zvíjať. Sauriáni medzi sebou vystrašene a zmätene hovorili, netušili o čo sa jedná, prečo tu na nich niekto strieľa? Tí, ktorí sa stihli schovať, či za voz alebo stromy, občas naslepo vystrelili predpokladaným smerom prepadnutia.
''To stačí! Prestaňte strieľať!'' Kričal ich vodca, smerujúc požiadavku na útočníkov.
''Máme oficiálne povolenie! Sme lovci!'' Pokračoval zatiaľ čo dúfal že sa nezmyselná prestrelka rýchlo skončí.
Hakkan sa neisto pozrel na Jakku, rovnako aj Sina, no Veek aj naďalej radostne lovcov a ich úkryty kropil guľkami.

Predpokladala som, že to dopadne podobne. Keby že sme pár storočí dozadu tak by bol jediný rozdiel ten, že by sme ich pokropili šípmi ale.. výsledok stále rovnaký. Nakoniec som len rukou naznačila, aby streľba utíchla. Síce som váhala, úprimne som s nimi nechcela mať problémy. Proste som ich plánovala zastreliť a zakopať, prípadne nimi nechať nažrať levy a tigre. To by sa nikto nepýtal prečo umreli. Mnoho ľudí im padlo za obeť a aj skupiny o väčšom počte, než sú teraz oni. Každopádne som po zastavení strelby naznačila, aby ostali na svojich miestach a sama som sa zo svojho úkrytu vyklonila, nakoniec som z úkrytu aj vyliezla. Stále som však zbraňou mierila na voz.
"Kto vám dal povolenie?" Okríkla som ich a stále som si dávala pozor. Pravdepodobne sa pokúsia spolupracovať, keďže mali dosť zranených a tých trebalo ošetriť, inak umrú.

Na jej povel sa streľba skončila, jedine Veekovi trvalo chvíľu kým pochopil že má prestať. Prudko trhol zbraňou k sebe, no stále mieril na lovcov. Keď bol vzduch konečne čistý, niekoľko z nich vyšlo a opatrne sa začali starať o zranených.
Kapitán pomaly vyšiel spoza voza, no ruky nemal voľné. Stále držal pušku, ktorou mieril do zeme, no bol pripravený obrániť sa, ak by to situácia vyžadovala.
''Sestra Rehema. Nachádzate sa na jej území. Tento útok vám len tak neprejde.'' Mračil sa saurián, v hlase výhražnosť. Sestra Rehema vládla kmeňu na západ, vaše územie hraničilo s jej územím. No tieto lesy jej rozhodne nepatrili, ak sa nestalo niečo o čom Jakka nevedela. A Rehema sa nikdy nezdala nepriateľská... možno išlo o nedorozumenie.
''Kto ste, čo ste?'' Vypytoval sa ďalej pričom si vás dôsledne obzeral.

Takže Rehema. To mi prišlo troška zvlaštne. Mali sme s jej kmeňom pomerne priateľské vzťahy. Museli sa pomýliť a zájsť ďalej, než im bolo povolené. Zbraň som pochopiteľne stále mierila na veliteľa, keďže som bola rozhodnutá strieľať, ak mi náhodou hlaveň pušky namieril k nám. 
"Ja som sestra Jakka. A VY sa nachádzate na mojom území. Tieto lesy patria môjmu kmeňu." Protirečila som mu. No ten kto tu mal pravdu, som bola ja. "Kde presne vám sestra Rehema dovolila loviť?" Spýtala som sa ho znova a ešte som kývla hlavňou jeho smerom. " a odhoď zbraň!"

Saurián očividne nechápal o čom Jakka hovorí; tváril sa zmätene a keď ju vypočul tak pokrčil plecami. Z jeho výrazu sa zdalo že mu meno Jakka nič nehovorí, nie to že ešte je aj jednou z regionálnych Sestier.
''Toto je nejaký podvod...'' Mrmlal si popod nozdry potichu a zo svojho batohu vylovil zloženú mapu. Svoju zbraň podal jednému z kolegov, ktorý ju ale stále držal. Za opaskom mal stále pištoľ, ale nevytiahol ju.
Mapu zloženú vo zvitku hodil k vám, Hakkan ju schmatol vo vzduchu a podal Jakke. Rýchlo sa v mape zorientovala; bola pomerne kvalitne nakreslená. Popravde, kvalitnejšia ako čokoľvek čo Jakka kedy videla. Ani vy ste nepoznali také detaily; vaše mapy sa jej nemohli rovnať. Musela patriť kolonistom, a zdalo sa že mapa pochádza od prieskumníkov z ďalekých krajín, ktorí už dlhé roky pobehovali po kontinente, mapovali ho, kreslili miesta, skúmali kultúru. Sauriáni boli tiež z ďalekých krajín, aspoň teda pôvodne. Ako kolonisti tu nažívali už veľmi dlho.
Mapa však bola aj napriek tomu v poriadku - zakrúžkovaný les bol tento, v ktorom ste stáli. Sauriáni sa nepomýlili. A Rehema sa tiež nemohla pomýliť; to by musela byť slepá. Zaujímavé bolo, že hranice kmeňových území na mape neboli zobrazené.
''Tak čo? Som si istý, sme tu dobre.'' Poznamenal vodca lovcov, a znepokojene sledoval zranených, z ktorých to isto už niektorí nerozchodia.

Dostali sme sa do zaujímavej situácie. "Ubezpečujem vás že to nie je žiaden podvod, nie z našej strany." Vyhlásila som no už som nepôsobila tak agresívne. Pozorne som sledovala ako vyťahuje mapu, ktorú následne prebral Hakkan a podal mi ju. Zložila som zbraň a trocha obdivným pohľadom som sa na mapu pozrela. Bola omnoho, omnoho lepšia než tie naše. Respektívne detailnejšia. Museli sa v tom naozaj vyžívať. Les ktorý bol zakrúžkovaný bol naozaj les v ktorom sme sa nachádzali... ale stále to nemenilo nič na tom, že patril nám. Nemyslela som si, že sa sestra pomýlila. Tak prečo by toto robila?
"Naozaj je to tento les, ale stále to nemení nič na tom, že nepatrí pod doménu sestry Rehemy" Vrátila som mapu ich veliteľovi. "Keď sa postaráte o zranených, odíďte odkiaľ ste prišli. Ešte raz vás tu uvidíme loviť, neprestaneme strieľať. Loviť bez môjho povolenia v týchto oblastiach je zakázané." Vyzvala som ho a sama som trocha odstúpila. Okrem zvierat budú musieť do koča naložiť aj zranených.. pravdepodobne, alebo mŕtvych. Možno by bolo lepšie zbaviť sa ich a zahladiť po nich stopy no.. to by mohlo vyústiť v ešte horšiu situáciu. Kto vie. Takto bude mať sestra Rehema čo vysvetľovať nie len nám, ale aj im.

Ich hovorca bol celkom jasne podráždený, nepomáhalo najmä to, že ste im zostrelili niekoľko kolegov. Smerom na Jakku len nervózne odfrkol, mávol rukou a vrátil sa k svojim. Spoločne nasadli na voz a odchádzali, čo najrýchlejšie, aby mohli pomôcť zraneným.
''Toto sa ešte neskončilo.'' Zamračene vám pripomenul saurián, otočil sa a viac ste ich nevideli.

Veek už už chcel po nich znova vystreliť, ale ovládol sa. Vystačil si s nervóznym dupnutím do zeme. Sina ako prvá zamierila k tej dôležitej veci.
''Môže to byť provokácia.'' Spýtala sa, sama neveriac svojím slovám. Hakkan, zdalo sa, tiež nenachádzal v tejto teórii zmysel.
''Rehema nikdy s nami nemala problém. Prečo by sa zrazu snažila vyvolať konflikt?'' A mal pravdu, Sestra bola dokonca dobrou a vernou priateľkou Jakkinej matky. Sama ju príliš nepoznala; vo svojej pozícii nebola dlho, no ani za ten krátky čas sa nevyskytli žiadne problémy, teda aspoň nič o čom by Jakka vedela.
Samozrejme, bol tu ten väčší; istým spôsobom najväčší problém. Prenikanie kolonistov do vnútrozemia, zvyšujúce sa napätie medzi nimi a domácimi, ich snahy o prínos ''civilizácie'' do vašich domovov... čoraz viac Sestier sa rozchádzalo v názoroch - dve strany boli jasné zreteľné. Jedna obhajovala kolonistov, ich záujmy - prinášali bohatstvo, moderné technológie, lepší život, ochranu - no na druhú stranu, tí čo sa stavali proti nim v kolonizácii videli len zlo - zaberanie vašich domovov, preberanie nadvlády, agresívny nátlak cudzej kultúry, kradnutie prírodného bohatstva. A tak sa viedli nekonečné diskusie, pričom nikto skutočne nevie kto má pravdu, a aká budúcnosť váš domov čaká.

Mala som ich postrieľať. Vydať rozkaz a po tom ich nechať zožrať šelmám. Zakopať ich a zničiť všetky dôkazy o tom, že tu kedykoľvek boli. Takto som len nechala odchádzať "lovcov" so zámienkou na to, aby nám v budúcnosti spravili problémy. Veek nebol jediný, ktorý chcel strieľať. Dosť varovne som sa pozrela na kapitána, nech radšej stráži svoje ústa, inak by to mohlo dopadnúť krvavo. Nakoniec ale odišli a ja som sa otočila späť k miestu, kde som nechala Naki.
"Neviem, ale k osadám kolónie to má najbližšie. Mohlo sa v jej kmeni stať hocičo." Prehovorila som nakoniec. Musela som jednať v momente, keď sa vrátim do osady. Minimálne ostatné sestry uvedomiť o situácií, ktorá pred pár minútami nastala. 
"Hakkan, choď napred a zhromaždi jazdcov, kým prídeme do osady, chcem aby boli pripravený vyraziť. Čo sa ostatných týka, pokračujte v love, ja sa vraciam späť." Dodala rozkazy a silno som fúkla do píšťalky, čo síce nevydalo takmer žiaden zvuk, no stále som vedela že na neho zareagujú. Vlastne som tým chcela privolať môjho tigra.

Po jej stručných a jasných príkazoch sa skupinou znova prehnalo znepokojenie. Každý si uvedomoval že tento malý konflikt by mohol prerásť v niečo horšie, v niečo nebezpečné, ak by ho Jakka ignorovala. Hakkan bez slova prikývol a vydal sa na rýchly návrat. Jeho krok meniaci sa do behu bol rázny a náhlivý.
''Pani, ste si istá? Mali by sme ísť aj my. Nemám z toho dobrý pocit.'' Ozval sa Veek, naznačujúc že pri niečom čo by mohlo vyjsť v konflikt, by sa chcel rozhodne zúčastniť. Zároveň chcel stáť pri Jakke za každú cenu, byť tam, ochraňovať ju, tak ako je jeho prácou. Nepovedal nahlas, že by ju ochránil, no myslel to v dobrom.
Sina prikývla tiež. Lov bol dôležitý, ale kto by chcel chýbať pri tak dôležitých záležitostiach kmeňa?

Pozerala som sa za utekajúcim Hakkanom. Tento pohľad mi ale vydržal len chvíľku. Chcela som vidieť moju dcéru. Vydala som sa teda znova smerom, ktorým sme tie dve nechali a po ceste som počúvala Veeka. Musela som uznať, že v niečom majú pravdu. Na druhú stranu by sme potrebovali niektoré zvieratá. 
"Dobre teda, ideme všetci na späť." Prikývla som. Možno sa im uľavilo, no ja som vedela že zajtra tento lov bude pravdepodobne neodkladný. Niečo mi hovorilo, že v budúcnosti možno na také záležitosti nebudeme mať čas a celkom by sa nám zišlo pokojne aj nasolené mäso do zásob. Táto situácia proste.. bola na hovno.

Naki bola z ďalšej streľby vystrašená, najmä keď ste sa do prestrelky zapojili aj vy, no Akue sa podarilo upokojiť ju. Spoločne ste sa teda vrátili naspäť do Eruti, a mohli dúfať že tento problém bol posledný na dnešok, no to vám dlho nevydržalo.

Ešte pred príchodom do mestečka sa naproti vám objavilo niekoľko jazdcov, na ich čele Hakkan. Z jeho výrazu Jakka mohla usúdiť len jedno - niečo sa deje, a nie niečo príjemné.
''Dobre že ste tu. Pani, máme problém.''
Zamierili ste k bránam a Hakkan začal s vysvetľovaním.
''V meste sa objavilo niekoľko kolonistov, a že vraj prišli nahodiť novú mechaniku na ťažbu... s povolením od Rehemy. Robotníci ich odohnali. No teraz nechcú odísť a žiadajú Sestru.'' Vychrlil zo seba náhlivo. Nová mechanika na ťažbu znelo podozrivo; skoro akoby chceli ťažbu prevziať do svojich rúk. Eruti a jeho územie bolo bohaté, najmä vďaka ťažbe energií. Bola to najdôležitejšia a najvzácnejšia vec široko ďaleko, žiadny z okolitých kmeňov nemal ťažbu.
Naki sa pozrela na matku.
''Mam, to sú rovnakí sauriáni? Ako tí lovci?'' Pýtala sa nechápavo, zatiaľ čo Hakkan uprene pozoroval Jakku.
''Priniesli zo sebou skupinu ozbrojencov, ale tým nedovolili vstup do Eruti. Našťastie.''

Naki bola síce vystrašená, no podarilo sa ju upokojiť. Ja som mala úprimne aj iné starosti a aj keď ma to mrzelo, nevenovala som sa jej toľko, koľko by som pravdepodobne mala. Hlavne cestou späť som stále rozmýšľala.

Ani sme sa nepriblížili k bránam našeho mestečka a naproti nám už iśiel Hakkan, s nie práve dobrými správami. To nemohli myslieť vážne. Toto by žiadna zo sestier nespravila a nedovolila. Na Hakkana som sa pozerala naštvane. Nebola som nasraná na neho, no nemohla som si zachovať nejakú chladnú masku. "Ja ich pozabíjam.." zavrčala som a trocha som pohla do kroku. Respektívne som popohnala šelmu. Na Nikynu otázku som prikývla. "Pravdepodobne áno, keby si nejakého z nich stretla, drž sa ďalej a hlavne s nimi o ničom nehovor." Jazdcom som zatiaľ pokynula, aby ma nasledovali. Ale poslať ozbrojencov? Na moje územie? To sa dalo chápať ako akt vojny. "Dobre teda, ideme sa s nimi stretnúť." Na chvíľku som váhala, no nakoniec som pokynula Naki, aby išla so mnou. "Raz to čaká aj teba, budeš sa pozerať a snaž sa z toho zobrať čo najviac, dobre?" Síce som znela tak trocha ako diktátor, aspoň sa niečomu priučí.

Skupinka kolonistov - asi zo desať sauriánov - postávala priamo uprostred mesta, na námestí. Väčšina ľudí sa im vyhýbala, a tak prakticky obsadili veľkú časť námestia. A čo bolo viac, opierali sa a niektorí z nich sedeli na súsoší Bohov Ikdara a Enysa, odvekých ochrancov vášho kmeňa a územia Eruti. Niekoľko obyvateľov ich hlasno karhalo - išlo o hrubé znesvätenie - no kolonisti nemajúc štipku rešpektu ich ignorovali alebo nadávkami odháňali. Pomedzi sebou mali rozložené vozy, naložené technikou ktorá vám nič nehovorila. Mohla byť nebezpečná, snáď to mohli byť aj tie výbušné bomby, pochádzajúce zo západu, o ktorých ste toľko počuli. Ozbrojencov sem nepustili, ale ich podivné stroje áno.
Veek si nemohol odpustiť svoju štandardnú poznámku.
''Ak by som ich aspoň nezmlátil, tak by leteli do žalára, a nech si pre nich Rehema príde sama.'' Zavrčal agresívne a nepatrne sa dotkol svojej pušky. Popod nos si potichu nadával, no potom sa ozval Hakkan.
''Pani, prosím. Rešpekt a slušnosť nás dostanú ďalej ako vyhrážky a agresivita.'' Krútiac hlavou sa obrátil na Veeka, a Jakke bolo jasné na čo presne naráža. Tí dvaja sa nemali moc radi, to teda nie.

Vošli sme do mesta a netrvalo dlho, kým sme na skupinku Sauriánov narazili. Správali sa ako úplný kreténi. Bolo ich len desať no medzi nimi boli aj podivné stroje, ktoré mi absolútne nič nehovorili. Svrbela ma ruka, naozaj ma svrbela. Síce som chápala že im naša kultúra nič nehovorí, no toto im nemohlo predsa len tak prejsť. Kým sme sa k nim ešte dostali, otočila som sa k jednému z jazdcov. 
"Pošli sokola sestre Reheme, dožadujúc sa odpovedi na situáciu, v ktorej sa práve nachádzame. Samozrejme slušne, nechcem žiadne vyhrážky ani tvrdé slová. Nezabudni zmieniť otázku toho, či je vôbec oboznámená s konaním týchto.. " Na chvíľku som si z diaľky prezrela Sauriánov. "hajzlov." Po týchto slovách som nakoniec bola pripravená predstúpiť. Bolo jasne vidieť, že to tu mám na povel ja. Môj krok bol rázny, z očí mi vyžaroval rešpekt a mierila som priamo k nim.
"Kto má túto skupinu na starosti?" Bol to tvrdý hlas.

Jazdkyňa si vypočula pokyny a bez slova sa ich vydala splniť.
''Ja.'' Ozval sa ten najškaredší a zároveň najvyšší z nich, pieskovej farby so zakrútenými zavalitými rohmi na hlave. Rovnako ako Jakka vyšiel vopred, rovno pred ňu a nezdalo sa že by sa nejako obával. Na tvári mu pohrával podobne tvrdý výraz, skoro urazený a nahnevaný.
''Si Jakka?'' Spýtal sa, no nečakal na odpoveď, sám ju vedel. No podarilo sa mu osloviť ju bez titulu, pomerne drzé na nevítaného cudzinca.
''Bol nám zakázaný vstup do bane. Na pokyn Sestry Rehemy tam máme nainštalovať nové zariadenia. Tie vaše sú zastaralé. Neefektívne. Primitívne.'' Hovoril pričom schválne zdôraznil posledné slovo, čím vcelku naznačoval čo si o vašej kultúre a civilizácii myslí. Jakka za sebou mohla cítiť ako Veekom trhá; chýbalo len minimum aby všetkých na mieste postrieľal. Hakkan si len povzdychol, možno dúfajúc že Jakka sa nenechá vyprovokovať.
Táto skupina nemala ani toľko slušnosti aby ukázali nejaký papier, nejaké povolenie, ktoré im Rehema musela dať. Jednoducho sem prišli, do vášho mesta, a žiadali o fušovanie do remesla, na ktorom ste žili, ktoré bolo dôležitejšie ako zlato, a ktoré ste sami zvládali po stovky rokov.

Dostala som sa do celkom zložitej situácie. Nemohla som si nechať skákať po hlave a ukázať slabosť pred mojimi ľuďmi. Na druhú stranu po tom, čo som videla ich mapy, som verila že náš spôsob zastaralý je. Každopádne jeho správanie voči mne, na území kde nemali čo robiť a v meste kde vôbec neboli vítaný. To bolo neslýchané. Pozrela som sa na jeho mužov no nad mojimi slovami som predsa len nerozmýšľala dlho. 
"Slovo sestry Rehemy má na tomto území len veľmi malú váhu." Odvetila som mu no nechcela som sa stále len opakovať. "... jediný dôvod, prečo som vás za hrubé porušenie našich zákonov nedala odstreliť, je úcta ktorú k nej ako k jednej zo sestier prechovávam. Poslala som jej správu vysvetlujúc situáciu, do ktorej ma jej neoprávnené rozhodnutia dostali. V závislosti na odpovedi sa rozhodnem o ďalších krokoch, zahrňujúcich vašu skupinu." Dodala som možno až s nepríjemným úsmevom. "Na odpoveď si však počkáte vo väzení."

Muž ju pozorne počúval, no bolo nemožné nevšimnúť si jeho arogantný a pobavený pohľad. Skoro ju chcel prerušiť, povedať jej že je mu jedno čo si myslí, no keď dohovorila, ''úsmev'' ho rýchlo prešiel.
''Čo?!'' Zrúkol saurián, a obzrel sa za seba, na ostatných, možno hľadal svojich ozbrojencov, no v momente si spomenul, že ich do mesta nepustili. Jeho možnosti vyhrážania sa odrazu výrazne scvrkli.
''Nie. Odchádzame!'' Zavelil, a pomalým krokom sa vydal k zbytku svojich kolegov.
''Moja pani niečo povedala, a vy sa podriadite, bastardi tupí.'' Vykročil Veek vopred, s puškou v rukách, namierenou priamo na ich vodcu.
''To sa ozýva kto? Zradca krvi, piesková jašterica! Drž hub...'' Vykročil k nemu rázne a svojou hruďou vrazil rovno do hlavne pušky. Zdalo sa že zbabelec nie je, a s Veekom by sa pokojne pobil. No ten ho pažbou udrel do tváre a saurián spadol na zem, na jeho nozdrách krv.
''Budete ľutovať...'' Vrčal kolonista na zemi a utieral si tečúcu krv.

Pozrela som sa na neho viac než pohŕdavo. Myslel si že ho len tak nechám odísť? Nie.. to naozaj nie. Mávla som rukou smerom k jazdcom. "Odzbrojte ich a odveďte ich. Ak niekto nebude spolupracovať, zastreľte ho." Rozkázala som a celkom ma zaujal Veek, ktorý drzému sauriánovi vrazil pažbou do tváre. Musela som uznať že boli naozaj odolný, mňa by taká rana poslala do k zemi a tak skoro by som sa z nej neotriasla.
"Možno, ale je pravdepodobné že sa toho vy už nedožijete." Odvetila som mu ešte a nechala som ho na zemi, kde sa o neho, ako aj o skupinu ostatných mali postarať strážnici a jazdci. Vyzeralo to tak, že sa naše väzenie znova na nejaký čas zaplní. Aspoň z časti.
"Koľko je ozbrojencov?" Spýtala som sa smerom k mojim mužom a ženám, ktorý mali na starosti podobné veci. Predsa len ic hnepustili dovnútra. To spravili dobre, no nechcela som ani, aby robili problémy za hradbami. Predsa len sme tu mali aj menšie osady a ľudí, ktorí sem neustále chodili a ktorí nestále chodili odtiaľto.

Sauriáni sa nemali ako brániť. Zbrane im neboli dovolené a mohli sa akurát mlátiť. No okrem ich vodcu nikto z nich nebol bojovníkom, a tak sa zatknutiu bez odporu podriadili. O hlavného bufóna sa postaral Veek, a za krátko ste ich všetkých mali spútaných a na ceste do podzemia, rovno do chladných žalárov. Saurián si stále čosi hundral, no keď mu Veek znova pohrozil pažbou, zmĺkol, a z protivným výrazom potichu kráčal. No akoby ste stále počuli tlmené nadávky, vychádzajúce z jeho mysli samotnej.
Ozval sa jeden zo strážnikov.
''Asi päť. Mali ich len ako eskortu. Spomínali čosi o nebezpečnej krajine a o nevyspytateľných divochoch.'' Pobavene vysvetlil pričom si možno neuvedomoval, že divochmi mysleli práve ich. Opovážlivosť a drzé reči týchto kolonistov nemali konca.
''Máme ich tiež zabasnúť?''